21/08/2026
V posledných dvoch rokoch sa medzi veľkými módnymi domami odohrala zaujímavá rošáda kreatívnych riaditeľov. Alessandro Michele prešiel z Gucci do Valentino, Demna z Balenciagy do Gucci a Pierpaolo Piccioli z Valentino do Balenciagy.
Práve pri tejto výmene som si začala viac všímať, nakoľko vlastne kreatívny riaditeľ formuje identitu značky a nakoľko by mal naopak on pracovať s jej existujúcou DNA. Kde sa končí rukopis dizajnéra a kde začína samotná značka?
Na Balenciage je tento rozdiel viditeľný veľmi dobre. Demna počas svojho pôsobenia vytvoril výrazne vlastný svet a posunul značku smerom k nadsádzke, utilitárnosti, ready-made objektom a neustálemu testovaniu hranice medzi módou a luxusom. Pierpaolo Piccioli po svojom príchode siahol oveľa výraznejšie späť k samotnému Cristóbalovi Balenciagovi, k archívu, konštrukcii a couture princípom domu.
Vo svojej debutovej kolekcii pre Gucci s názvom La Famiglia postavil Demna celý koncept na sérii výrazne definovaných postáv a charakterov. Každá reprezentuje určitý typ osobnosti a spôsob života, napríklad La VIP, Primadonna, Narcisista či Direttore. Namiesto jednej univerzálnej predstavy ženy alebo muža tak vytvoril celú „rodinu“ módnych identít, ktoré sú okamžite čitateľné.
A práve tu sa pre mňa téma identity stáva zaujímavou aj mimo módnych domov.
Móda môže identitu vytvoriť, zväčšiť, teatralizovať a na chvíľu nám ju obliecť ako postavu.
Ja sa pri svojej práci pozerám opačným smerom. Zaujíma ma identita, ktorá už existuje, a spôsob, ako jej dať vizuálnu formu bez toho, aby človek musel hrať niekoho iného.
Možno je to nakoniec rovnaká otázka pri značke aj pri človeku: čo je skutočné jadro a čo je iba rukopis toho, kto ho práve interpretuje?