28/07/2026
Dnes som bola s dcérou na nechtoch a zažila som situáciu, z ktorej mi bolo úprimne až zle, smutno.
Vedľa mňa sedela staršia pani – babička dvoch dievčat, možno 10 až 13-ročných. Ich mama bola práve v obchode.
A zrazu začalo:
„Babka, daj nám peniaze na nechty.“
„Nemám, ja tie peniaze potrebujem.“
„Ale babka, ja som videla, že máš v peňaženke 20 eur.“
A ďalej.
„Babka, daj.“
„Potrebujeme 40 eur.“
„Ukáž peňaženku.“
Tá pani opakovane hovorila, že peniaze potrebuje. Dievčatá však neprestávali.
Sedela som vedľa a normálne som bojovala sama so sebou, či sa ozvať. Cudzia rodina, cudzie deti. Človek si povie, že mu do toho nič nie je.
Lenže potom som to už nevydržala a aspon očami som dala najavo dievčatám, že to čo robia nie je vhodné. Videla to.
Na chvíľu prestali. A potom začali znova.
Nakoniec babička povolila a 20 eur im dala.
A toto mi odvtedy nejde z hlavy.
Nie preto, že išlo o nechty. Nech si každý míňa svoje peniaze na čo chce.
Ale preto, AKO tie peniaze získali.
Ja som vyrastala pri starých rodičoch, ktorí zažili vojnu. Keď mi moja starká sama od seba dala 10 alebo 20 eur, bolo mi skoro do plaču, pretože som vedela, akú hodnotu pre ňu tie peniaze majú.
V živote by mi nenapadlo povedať jej:
„Babka, veď som videla, že ich máš v peňaženke. Daj mi ich.“
A možno som staromódna, ale toto je pre mňa za čiarou.
Pre dieťa je 20 eur chvíľa na nechtoch.
Pre dôchodcu môže byť 20 eur nákup potravín a niekoľko obedov.
Neodsudzujem tie deti. Deti sa ešte len učia, čo je správne a kde sú hranice. Ale práve preto ma tá situácia zarazila ešte viac.
Pretože úcta k starším a hodnota peňazí sa niekde naučiť musia.
A keď starý človek povie: „Nie, tie peniaze potrebujem,“ podľa mňa by tým mala byť debata skončená.
Čo myslíte vy?
Ozvali by ste sa, keby ste sedeli vedľa? Alebo by ste mlčali, pretože je to cudzia rodina? Poviem pravdu bolo to ťažké …